Preskočiť na obsah

História obce

Osídlenie v okolí Bacúcha nie je archeologicky, a ani písomne doložené až do 13. storočia. Z doby kamennej (t. j. do roku 1900 pred K.) sú archeologicky doložené len ojedinelé nálezy pravekých artefaktov zo širšieho okolia Bacúcha. Na hornom toku Hrona je nepretržité osídlenie doložené až po Hornú Lehotu, a to od doby bronzovej (1200 – 700 pred K.), až po dobu Rímsku (1. storočie po K.). Na vrchu Hrádok severne od Hornej Lehoty sa nachádzalo výšinné hradisko, ktoré sa stalo centrom celého okolia. Život v tejto oblasti závisel od ťažby a spracovania rúd medi a železa, čoho dôkazom je nájdená troska a zvyšky kovu vo forme polotovaru na hradisku.

1267

Tento rod vstúpil do dejín donačnou (darovacou) listinou Bela IV. (1235-1270) z roku 1267, ktorou získal rozsiahle územia ohraničené Spišom na východe, Vysokými Tatrami na severe, Nízkymi Tatrami na juhu a od západu Belanským potokom a potokom Boca [28]. Získal aj rozsiahle banícke právomoci v doline potoka Boca. Bogomír je v listine titulovaný ako ,,comes” (župan), ale išlo pravdepodobne o vojenskú hodnosť, pretože sa po boku kráľa preslávil ako bojovník, a tiež ako vyslanec v Poľsku a Rusku. Bogomír je považovaný za ,,hospes” (cudzinca, hosťa), čo dokazuje aj opis jeho rodu v historických listinách ,,quorum progenitores originem de nobilibus Bohemia traxerant“ (ich predkovia odvodzovali pôvod od českej šľachty) [45]. Bogomírov rod je považovaný za predchodcu významného liptovského rodu Svätojánskych [54]

13. storočie

Počiatky písaných dejín Bacúcha, ako najstaršej obce Horehronia, spadajú do druhej polovice 13. storočia a sú spojené s významným liptovským rodom Bogomíra. Bogomírov rod (spomínaný aj ako Bogomer a Bohumír) patril medzi najstaršie rody kolonizujúce východnú oblasť Liptova

1274

V donačnej politike v prospech Bogomíra pokračoval aj Ladislav IV. Kumánsky (1272-1290). V listine z roku 1274 je prvýkrát písomne doložené aj územie Bacúcha. Táto listina mu zaručovala právo ryžovať zlato na potoku Bacúch. Oblasť sa spomína ako ,,silva Wazuch” (les ,,Bacúch“). Johann Kachelmann.