Obec v kocke

Bocká dolina vyniká predovšetkým zlatom, kým dolina Svätojánska a Demänovská železom. Boli by sme na omyle, keby sme z toho usudzovali, že ťažba zlata na Boci úplne vytlačila ťažbu železa. V jednotlivých častiach doliny nachádzame haldy železnej rudy, ktorá tam zostala pre zlé dopravné možnosti, alebo sú tam haldy hlušiny (odpadu) vyvezenej z dnes už zasypaných štôlní. Ruda dolovaná na Boci patrí do skupiny ďumbierskych rúd, ktoré sú trojaké:
 

„alpské železo“ – siderit. Ruda je jemnozrnná, červenožltkastej farby, obsahuje tetraedrit, barit a kremeň.
„kremenné železo“ – prevažuje v ňom hematit s limonitom, obsiahnutý je i kremeň.
„krveľové železo“ – hematit. Ruda je tmavočervenej farby, predstavuje najvýnosnejšiu rudu.

Údaje o analyzovaní ďumbierskej rudy podľa Dr. Karola Pappa z roku 1910 (siderit z BOCE – Špíglové, hematit z Jarabej pod Špitálkom):

Nad Nižnou Bocou pod Špíglovým boli teda bane s obsahom vyše 36 % železa (siderit). Had Vyšnou Bocou pod Fišiarkou (1480 m) sú staré bane známe pod menami „Helena“, ‚Fišerka“ a „Štefan“. Popri oboch potokoch spájajúcich sa do Bocianky nachádzame zasypané štôlne prezradené len haldami. Nachodia sa v Starobockej doline, pri pravom prameni Bocianky je ich tiež niekoľko, napríklad pod Janovým grúňom (1393 m) a pod Končitým (1475 m). Tu Rimamuráňsko – Šalgotarjánska spoločnosť otvorila 80 metrov dlhú štôlňu východným smerom, ale údajne nebola spokojná s kvalitou rudy a práce zastavila.
Známe sú aj bane v Malužinskej doline (patrili princom Albrechtovi a Fridrichovi). Roku 1863 ich navštívil chýrny geológ HAUER, podľa ktorého obsahujú 33% železa. Bane sa nachodili hlavne v Hodruši, kde vznikla aj osada, ktorá zanikla asi pred sto, možno aj pred viac rokmi. Ruda z týchto baní sa totiž vyvážala do Hrádockej huty (maše), ktorá prestala pracovať po vybudovaní Železnice počas hospodárskej krízy v rokoch 1873 – 1875. G. Demuth sa pokúsil v Malužinskej doline ťažiť aj mangán, ale s malým úspechom.


Siderit Fe[CO3]


Vlastnosti:

Kryštály sú väčšinou jednoduché, sedlovite prehnuté klence, častejšie vytvára hrubo- až jemnozrnné agregáty, oolitické alebo obličkovité, s radiálne lúčovitou stavbou, niekedy s prímesami ílu (ložiská sideritu v ílovitých bridliciach). Štiepateľnosť: dokonalá podľa plôch klenca; hustota: 3,7-3,9; farba: žltkastobiela, hráškovožltá, sivá, žltkastohnedá, modročierna, s bitúminóznymi prímesami čierna, niekedy s pestrými kovovolesklými nábehovými farbami. Ľahko zvetráva na limonit, pričom vznikajú pseudomorfózy limonitu po siderite. Pri reakcii s horúcou kyselinou chlorovodíkovou šumí (uvoľňuje C02).
 

Vznik a výskyt:

Vzniká vždy bez prístupu vzdušného kyslíka. 1) Zriedkavo v pegmatitových žilách, hojnejší je iba v kryolitovom pegmatite v Ivigtute v Grónsku. 2) Skoro školským príkladom sú sideritové žily v rudnej oblasti Siegerland v Rýnskom bridličnatom pohorí, s mocnosťou až 30 metrov. Ďalšie lokality: Erzberg v Štajersku, Hüttenberg v Korutánsku, Iberg v Harzi; Bilbao v Španielsku, Slovenské rudohorie, južný Ural. Pekné kryštály pochádzajú z Neudorfu v nemeckom Harzi a Cornvvallu v Anglicku. 3) Hľuznaté sedimenty sú známe z Walesu a Vestfálska, z lokality Schmiedenfeld v Durínsku (SRN) a Lothringen vo Francúzsku. Ako produkt zvetrávania vzniká siderit aj v oxidačnej zóne rôznych oxidov mangánu.
Význam a použitie: Názov sideritu pochádza z roku 1845 a bol odvodený z gréckeho slova sideros = železo. Oddávna až po súčasnosť sa ťaží ako veľmi dôležitá železná ruda.



Hematit Fe2O3
 

Vlastnosti: v závislosti od teploty vzniku sa vyskytuje vo veľkom počte tvarov. Pri vysokej teplote býva bipyramidálny, podobný deformovanej kocke a romboédrický, pri nižšej hru-bošošovkovitý až okrúhly. Za nízkych teplôt tvorí hrubé tabuľky a lúčovito vláknité masy (lebníky s guľovitou stavbou). Zaujímavý je ružicový zrast (tzv. alpská železná ruža), pri ktorom vzájomne zrastá väčší počet tabuľkovitých kryštálov odchýlených o malý uhol od rovnobežnej polohy. Celistvé masy sú zrnité, šupinkovité (itabirit) a tenkotabuľkovité (spekularit). Oolitický hematit (predtým názov semienková ruda) je tvorený zrnkami hematitu v základnej hmote, zemité odrody sa označujú ako červené okry. Je neštiepateľný; hustota: 5,2-5,3; farba: modravá, oceľovosivá až železnočierna, s pestrými nábehovými farbami, celistvé agregáty sú červené.
Vznik a výskyt: predstavuje hojne rozšírenú bohatú železnú rudu sedimentárneho pôvodu, obyčajne tvoriacu hrubé polohy. Býva aj hydrotermálny a pneumatolytický v žilách a metasomatický vo vápencoch. Krásne kryštály sú z alpských žíl (Cavradi v Tavetschi, Švajčiarsko); na ostrove Elba (Rio Marina) sa nachádza spolu s pyritom; pekné kryštály bývajú aj v lávach, kde sú produktom činnosti fumarol (Eifel, Auvergne, Vezuv, Elba).
Význam a použitie: hematit sa od prehistorických čias až dodnes používa ako farbivo; je najdôležitejšou železnou rudou po limonite.

BACÚCH

Kráľ Ladislav IV udeľuje županovi Bogomírovi právo ryžovania zlata na Boci, ktorý pri hľadaní zlata prechádza na južné svahy Nízkych Tatier, kde zakladá banícku osadu Wazych (Bacúch). Baníci v okolí Bacúcha dolujú zlato, striebro a meď. V XV storočí sa pôvodná osada rozrástla na obec okolo železnorudných baní a hút. V roku 1564 je zastavená prevádzka hute Gaismayer a železo rudné bane Igel, Lidacher a Rola.

POSTUP BANÍKOV PRI HĽADANÍ NÁLEZISK RÚD

V čase panovania kráľa Gejzu II prichádzajú nemeckí saskí osadníci. Neskoršie prichádzajú z Tirolských oblastí vo väčšom počte baníci, ktorých prilákalo baníctvo v Banskej Štiavnici,
kde sa dolujú drahé kovy – zlato, striebro, meď. Uhorským kráľom pribúda do pokladnice striebro z hlbinnej ťažby, ktorú zaviedli v Banskej Štiavnici nemeckí hostia .Vzhľadom na turecké vpády do mesta boli zničené výsadné listiny, je predpoklad, že Banská Štiavnica sa stala banským mestom
v r.1238.
Rozvoj baníctva úspešne pokračoval v ťažbe v Kremnici, meď sa ťaží v Španej doline, na Starých horách a v okolí Banskej Bystrice. Pri ťažbe striebra v okolí Banskej Bystrice sa narazilo na bohaté ložiská medenej rudy .Výdatné ložiská sa našli aj v Španej doline, ktorá ťažbou predbehla aj Banskú Bystricu.
Baníctvo a hutníctvo naďalej podporovali panovníci aj osídľovaním ďalších baníkov z Tirolska, ktorým poskytovali rôzne výhody a práva.

Po tatárskych vpádoch v r.1241 upadlo aj baníctvo. Kráľ Belo IV povolal ďalších baníkov so Saska, Meissenu, Durínska, ktorých osadil v okolí Banskej Bystrice .V r.1255 povýšil mesto Banská Bystrica na kráľovské banské mesto.

Banícka a hutnícka činnosť sa rozširovala smerom na Liptov cez Lypču – Partizánska Ľupča. V listine privilégií z r.1230 kráľ Štefan V. dáva hosťom zo Saska povolenie hľadať a kutať v doline Boca a jej okolí, zároveň aj povolenie na klčovanie lesa .Baníci , ktorí majú skúsenosti dôkladne dolujú nájdené zlato, striebro a meď, až po ďumbiersku časť chotára .Odtiaľ prechádzajú do dolín v okolí Jarabej a Bystrej.

Bocianske bane sa v historických dokumentoch vyskytujú v r. 1276,kde ich dostal ako léno služobník kráľa Belu IV. Comes – župan Bogomír, ktorého základom dôchodkov bolo baníctvo. Na jeho žiadosť kráľ Ladislav IV. nariadil výsadnou listinou právo ryžovania zlata v oblasti potokov Bacúšsky a Maková. Keď z Bockej strany prešli baníci na južnú stranu Nízkych Tatier, zišli do úžľabiny na Hutkách , kde pravdepodobne založili osadu Wazych ( Bacúch ) v r.1274,ako to uvádza historik Kechelman v Das alter und die Schicksale des ungerichen Bergbaues.

Saskí a tirolskí baníci sa pričlenili ku Slovanom , spoločne objavujú aj rudy iných kovov. Na Bacúchu zostali zachované priezviská – Gruber, Schvantner, Nickel a iné.

Koncom XIV. storočia baníctvo upadá . Kráľ Žigmund(1393 – 1437) v roku 1405 komorskému grófovi vydal príkaz, aby sa bane obnovili. Bývalé bane boli už vyťažené a niektoré bane zaplavila voda Baníctvo ožíva po roku 1475.Ťažiar z Krakova Ján Thurzo v okolí Banskej Bystrice vykúpil viaceré dlhmi zaťažené bane, od kráľa Vladislava dostal do prenájmu najväčšie banské zariadenia. Ťažba začína prekvitať.

Ako sme už spomenuli, medzi najstaršie banské lokality na území Brezna boli Bacúch a Beňuš kde sa dolovalo zlato, striebro , meď.

V XV. a XVI. storočí od Bacúcha smerom na východ územie, ktoré je majetkom Muránskeho panstva až po Telgárt osídlili valasi a baníctvo v tej dobe začína znovu stagnovať. Zachovalé dokumenty sú dôkazom, že boli pokusy o obnovu baníctva. V zázname z r.1784 sa uvádza, že ruda na Hutkách nad Bacúchom obsahuje 4 – 12 % medi. Prevoz vyťaženej rudy na spracovanie do Starých hôr len zvyšoval náklady. Ťažiarstvo v r..1787 dá sa povedať zaniká. V roku 1811 sa štát pokúsil o ťažbu, kde za 3 roky sa vyťažilo iba 32 centov rudy, preto v roku 1814 štát ťažbu tu zastavuje. Ťaží sa iba v okolí Jarabej – Mlynná dolina, Kumštová, Malý Gápeľ Ťažba v náročnom horskom teréne bola veľmi namáhavá ( nadmorská výška, počasie, ťažká dostupnosť ku cestám) Ťažilo sa všetko – zlato, striebro , meď a železná ruda. V priebehu XVII a XIX storočia sa na území Horehronia baníci venujú ťažbe železnej rudy. Vzhľadom na to, že je tu ešte dostatok dreva na výstuže baní ,palivo, spracovanie rúd sa prevádza v blízkosti baní. Pri peciach sa stavajú hámre, kde sa vytavené železo spracúva .

Katastrálne územie Bacúcha môžeme na základe fytogeografického členenia začleniť do oblasti západokarpatskej flóry (Carpaticum occidentale). Územie ležiace na sever od Hrona patrí do obvodu flóry vysokých (centrálnych) Karpát (Eucarpaticum) a do okresu Nízke Tatry. Územie ležiace na juh od Hrona zaraďujeme do obvodu predkarpatskej flóry (Praecarpaticum) a do okresu Slovenské rudohorie. Toto členenie spočíva na floristickom základe a neodráža vzťahy vegetácie k ostatným krajinným zložkám, na čo predovšetkým kladie dôraz fytogeografia .

Fytogeografické členenie vypracované Plesníkom  vychádza zo základného priestorového usporiadania potenciálnej prirodzenej vegetácie s dôrazom na lesnú vegetáciu. Pri regionalizácii bolo zohľadňované priame pôsobenie klímy a jej zmeny v postglaciáli, nadmorská výška, orografické pomery (najmä postavenie vysokých chrbtov a dolín). Na základe Plesníkovho fytogeografického členenia môžeme územie začleniť do dvoch vegetačných jednotiek. Najsevernejšia časť katastra vo vrcholovej časti Nízkych Tatier patrí do ihličnatej zóny, ihličnatého okresu nízkotatranského a do podokresu kráľovohoľského ihličnatého.
Druhá vegetačné jednotka – buková zóna, začína v južnej nižšie položenej časti úboče Nízkych Tatier a vypĺňa celú centrálnu a južnú časť katastra. Celá buková zóna spadá do podzóny kryštalicko – druhohornej oblasti bukovaj zóny a člení sa na tri okresy. Svahy Nízkych Tatier patria do nízkotatranského bukového okresu a podokresu prašivsko – kráľovohoľského bukového. Horehronské podolie zaberá okres horehronské podolie a Veporské vrchy okres veporské vrchy. V súčasnosti je potenciálna prirodzená vegetácia celého územia výrazne premenená činnosťou človeka.

Výročné zvyky

Zvyky a obyčaje v priebehu roka boli veľmi pestré a spájali sa s cirkevnými sviatkami. Tieto zvyky sa udržali zhruba do druhej svetovej vojny, kedy začali postupne zanikať. Len málo sa ich zachovalo dodnes. Sv. Jozef je patrón nášho kostola, a preto so zvykmi začneme od neho. Na Jozefa sa dopoludnia slúžila svätá omša. Prichádzali na ňu pútnici pešo s procesiou z Beňuša, Polomky, Heľpy a Pohorelej. Vpredu niesl i krížik a veriaci spievali nábožné piesne, alebo sa modlili.

Od kostolných schodov nadol stáli, alebo sedeli žobráci. Za kostolnou bránou boli postavené krámiky, kde sa dali kúpiť rôzne upomienkové predmety. Krámari zo svojho tovaru nechávali niečo i v dome u „Dvorana“, ktorý stojí blízko kostola a tu si v priebehu roka mohli ženy kupovať aj na splátky. Bacúšania svojich známych zo susedných dedín volali do svojich domovov na pohostenie. Počasie v tento deň , ktorý bol už predzvesťou jari bývalo rôzne.
Obdobie od Vianoc do popolcovej stredy sa nazýva fašiangy. Vyvrcholením bola trojdňová fašiangová veselica. V utorok o polnoci sa pochovala basa, nasledovala popolcová streda a potom štyridsaťdňový pôst. Pretože muzika hrala tri dni, nemohla hrať jedna kapela, preto sa cigánska kapela striedala s bacúšskou. Matky, ktoré mali odrastené dcéry, smažili doma pampúšiky. Tie spolu s peniazmi (desať korún) nosili chlapcom na muziku, aby im dievka v kúte nestála.
Po domoch ženy pili „na ľan“ a ťahali sa navzájom za vlasy, aby ľan narástol veľký. Keď už bolo teplejšie počasie, ženy si sukne z modrotlače po bokoch poupínali do pása, aby im bolo vidieť štikeraj, a tak sa prechádzali po dedine. Na fašiangy mládenci od dievok dostali pierka z umelých kvetov, alebo pierka z káčerov. Aby si získali čím viac tanečníkov, tancovali národné tance. Víťazom bol ten mládenec, ktorý pri tancovačke najvyššie vyskočil. Obdobie od popolcovej stredy do slávenia Veľkonočného tajomstva sa nazýva obdobím pôstu. Každú pôstnu nedeľu po litániách sa veriaci chodili modliť ku krížom. Ako vychádzali z kostola, hneď pri kostolných dverách začali spievať. „Ach poďte kresťania pozdraviť kríž svätý….“. Na konci Kostolnej ulice sa rozdelili, horniaci šli ku svojim krížom nahor a dolniaci nadol. Nedeľa pred smrtnou nedeľou sa volala šúľková nedeľa, lebo sa na obed varili šúľky. Varili preto, aby na obilí narástli veľké klasy. Popoludní si dievčatá opatrili malý ihličnatý stromček, držiac ho v ruke, chodili po domoch a spievali:

O vtáčku, vtáčku, čo včas ráno vstávaš?
Či ťa zima trápi?
Trápi ma trápi, poslala ma moja pani,
žeby ste jej dali kúsok múky,
jedno vajce, za lyžicu masla,
že by sa jej rana do rána zrástla.
Chodením so stromčekom oznamovali príchod jari. Ľudia im za spievanie dali vajce, trocha múky a podobne. Niektorá z mamičiek z toho dievčatám uvarila jedlo.
Podľa starej liturgie sa piata pôstna nedeľa nazývala „smrtnou nedeľou“. V minulosti sa aj u nás chodilo na smrtnú nedeľu s morenou, ale priebeh tejto hry nebol nikde zaznamenaný a v obci sa na ňu už nepamätá nikto. V túto nedeľu po litániách sa chodilo modliť ku krížu v cintoríne.
Kvetná nedeľa je podľa novej liturgie nedeľa utrpenia pána. Na kvetnú nedeľu sa pri bohoslužbách posviacajú ratolesti. U nás sa volajú „púzelky“ – výhonky listnatých kríkov. Mládenci donesú za náruč „púzelkov“ a položia ich na stolec pred oltár. Kňaz ide dole kostolom a ratolesti posviaca. Kúsky posvätených „púzeliek“ sa pri veľkej búrke hádzali do ohňa zapálenej hromničnej sviečky, aby sa prestalo blýskať. Keď búrka neprestávala vyniesli ohrablo, ometlo a chlebovú lopatu na priedomie. To pre to, aby sa drak, čo búrku dohnal zľakol a búrku odohnal.

Kroje na Bacúchu sa postupne prestávali nosiť po 2. svetovej vojne. Starý občania ich ešte nosili 50. rokoch, kedy bol zazna menaný postupný zánik používania krojov v odievaní.

Dôvodom bola rýchla zmena v kultúre odievania podnietená najmä hospodárskymi zmenami, ktoré sa odrazili v živote obyvateľov. Vo veľkom sa začalo cestovať za prácou do Brezna, Podbrezovej a často aj ďalej. Mužský odev Muži nosili v robotný deň iné oblečenie ako v nedeľu. V nedeľu sa nosila vyšívaná košeľa. Košeľa bola utkaná z pamukového plátna. Namiesto goliera mala len obalčok asi 2 cm vysoký, vyzdobený výšivkou. Vpredu mala rozstrih, ktorý sa pod hrdlom uväzoval šnúrami. Na zadnom dieli v spodu bola tiež vyšívka. Na robotný deň boli tkané z konopného, alebo ľanového plátna. Rukávy boli široké a upínali sa do zápästkov. Spodky. Nosili sa po celý rok tak, ako sa nosí spodné prádlo dnes. Ušité boli z pamukového alebo z konopného plátna Dole boli rozstrihnuté a zaväzovali sa šnúrami. Kološne sú vrchné nohavice, tkané z postavu – súkna, ktoré sa nosili v zime. Zo súkna bol ušitý aj zimný kabát – huňa. Šili ich zručný chlapi a ženy ich zdobili farebnými filcovými kúskami tak, že tvorili ornament na prednej strane kološní.

Tradičné spôsoby získavania obživy

Poľnohospodárstvo

Vzhľadom na podhorskú oblasť je tu pôda kamenistá, preto sa oralo len plytko cca 20 cm. Polia sa hnojili maštaľným hnojom. Až po 2. svetovej vojne sa začalo používať umelé hnojivo – Thomasova múčka. Jeho používaním sa zvýšila úroda: zemiaky, obilie, i tráva narástla veľká, zelená i hustá, žiaľ nebolo v tráve toľko poľných kvetov, ako keď sa hnojilo maštaľným hnojom.
Pred vznikom socializácie poľnohospodárstva sa úroda z poľa zvážala na vozoch s volským alebo konským poťahom. Po socializácii poľnohospodárstva sa začali používať ťažké mechanizmy, ktoré negatívne vplývali na úrodnosť a znehodnocovanie pôdneho krytu. Naúrodnejšia pôda bola pod dedinou z oboch strán cesty až po železničnú. stanicu.

Vyvážanie hnoja sa robilo na jeseň alebo v zime. V zime sa vyvážal na krniach – vlačuhách na hromady, pozdĺž celej role. Hnoj, ktorý sa vyvážal na jeseň na lúky, sa rozhadzoval po celej lúke a skoro na jar ho pohrabali. Hnoj cez zimu spolu so snehom vsiakol do zeme. Na lúke zostali kúsky dreva, slamy a skalky, ktoré by pri kosení prekážali. Preto bolo nutné lúku pohrabať. Zároveň rozhrabali aj krtince. Ak by predsa na lúke zostala hruda hnoja, tú opakom železných hrablí rozdrvili, odpad pohrabali na medzu alebo do priehlbiny na lúke.

Na jar, keď dostatočne obschla zem, roľníci začali s orbou. Najskôr orali pôdu do ktorej siali obilie – jarinu. Sial sa jačmeň a ovos. Oralo sa takto: roľa, ktorá bola predchádzajúci rok ,,rozoraná“ (začalo sa orať od kraja role) sa ,,zorala“ (začalo sa orať zo stredu role) a opačne, aby roľa zostala čo najrovnejšia. Role vo svahoch napr. pod Bučinou a v Končistom sa orali väčšinou na jednu stranu, a to preto aby sa sklon pôdy zmenšoval. Podľa veku role je tu medza vysoká aj pol metra i viac. Malo to oproti sceleným roliam aj takú výhodu, že medze zadržiavali vlahu a pri silných dažďoch zabraňovali splavovaniu úrodnej pôdy. Roľníci orbu vykonávali s vlastným statkom – koňmi a volmi. Tí čo nemali vlastný povoz si tieto práce objednávali u povozníkov.
Sejba bola veľmi dôležitá, preto roľníci siali len dobré osivo. Na jar keď siali jarinu, roľu pohnojili a poorali. Potom si gazda opásal veľkú zásteru, do ktorej mu nasypali zrno. Ľavou rukou držal konce zástery a pravou bral hrste obilia a sial. Druhý spôsob bol taký, že do vreca nasypal zrno určené na siatie, prehodil cez plece a otvorom spredu načieral do vreca a rovnomerne sial po poli. Zasiatu roľu pobránil železnými bránami. Tak sa zrno zahrabalo a podrvili sa aj väčšie hrudy. Potom roľu prežehnali poprípade sa pomodlili. Ozimina sa siala v jeseň koncom septembra, alebo začiatkom októbra ešte pred mrazmi, aby stihla ešte na jeseň vyklíčiť. Keď bola tuhá zima bez snehu, zvykla pomrznúť a na jar museli siať znovu. I keď gazda zasial dobré zrno do role dobre pripravenej, veľa záležalo aké bude počasie v priebehu leta. Úrodu ohrozovali veľké dažde a suchá.

V Bacúchu sa kravy chovali vo veľkom množstve ako hlavný zdroj obživy rodiny. Cez zimu boli ustajnené v maštali, no s príchodom jari sa pásli. Výhon kráv sa robil koncom apríla, alebo začiatkom mája. Pri prvom jarnom výhone sa kravy dohnali na dolný koniec, poniže dolného obchodu. Tu cez cestu položili reťaz a pastier tri krát obišiel dookola stádo a s hrncom, v ktorom bolo žeravé uhlie ich okiadzal. Vtedy nesmel žiadni človek reťaz prekročiť, lebo by o ňom hovorili, že je „striga – strigôň“. Ak sa predsa tak stalo, hneď toho dotyčného človeka pokropili svätenou vodou, aby nemal nad kravami moc. Cez rok sa kravy vyháňali na pašu každé ráno a večer sa vracali domov. Pastier ich výhon oznamoval trúbením. Spolu s kravami sa pásli aj obecné býky. Kravám ktoré mali ostré rohy tieto zabrusovali, aby druhé neklali, alebo im dávali na rohy obrúčky – hálky.

Kravy sa dojili ráno a večer do žochtára. Vydojené mlieko sa precedilo do hlinených mliečnikov cez cietku. Cietka bola plátená biela handrička, ktorá sa po každom precedení mlieka preprala a dala sa vysušiť. Aspoň raz za týždeň ju gazdinka dôkladne vyprala a vyvarila. Mliečniky sa prikrývali drevenými pokrievkami – šajbíkami. V mliečnikoch sa mlieko sadlo – skyslo a na povrchu sa vytvorila vrstva smotany. Smotana sa zberala do okrúhlej drevenej nádoby zvanej zbenka. Tu sa smotana spracovala pohybom piestu hore a dole na maslo, ktoré sa oddelilo od cmaru. Maslo sa po zmútení vybralo za a varechou sa vytvarovalo do tvaru osly. Cmar sa pil od smädu, alebo ako príloha ku chlebu a zemiakom.

Kyslé mlieko zbavené smotany sa pilo alebo sa s neho robil tvaroh. Tvaroh vznikol z kyslého mlieka po jeho uvarení a precedení cez ľanovú bielu handričku. Po odkvapkaní tvaroh zostal v handričke a stečenou vodou – sirovátkou sa kŕmili ošípané. Po vytelení kravy sa prvé žlté mlieko volalo mledzivo. Používalo sa do pečenia koláča z kysnutého cesta. Cez leto sa dobytok pásol na poli, ale ku dojeniu sa za drabinu kládlo trocha krmu, aby krava pokojne stála. Pre jeden kus hovädzieho dobytka bolo treba na zimu aspoň štyri kopy sena. Pri prebytku masla a iných domácich produktov tieto chodili ženy predávať do Brezna. Prebytok masla sa tiež stopil a dal do pohára. Používal sa do zápražky v čase, keď krava bola vysoko teľná.

Do roku 1958 bol v obci „bubeník“, ktorý chodil s bubnom po dedine, bubnoval, na určitých miestach sa zastavil a prečítal správu. V roku 1959 bola zakúpená rozhlasová ústredňa za osadnícke peniaze a bol zavedený miestny rozhlas do celej dediny. Na návrh zástupcu komunálnych služieb Brezno, bola zakúpená nová ústredňa. ONV na ňu uvolnil 60 000 korún. Suma nestačila a 30 000 bolo použitých z úspor z lesníckeho osadníckeho družstva. Takto sa odzvonilo bubnovaniu a bubon bol uložený do archívu MNV.
Potravné družstvo malo na predaj dom, ktorý odkúpila obec v roku 1947. Ešte pred druhou svetovou vojnou starostovia úradovali vo vlastných domoch. Obec teda tento dom zakúpila za 130 000, hoci vtedy mal hodnotu 450 000 korún. Vyplatila ho v priebehu jedného roka z rôznych kultúrnych podujatí, zábav, divadiel a inej ziskovej činnosti, tiež aj z pomoci ONV. V roku 1959 sa dal zachytiť aj na Bacúchu televízny signál z blízkej a viditeľnej Kráľovej Hole. Ľudia si začali kupovať televízory. Prvá značka bola Oravan a zo zahraničných ruský Rubín. Neskôr sa pridružil druhý televízny program. Prístupnosť zahraničného televízneho vysielania bola až po nežnej revolúcii. Súkromná firma uskutočnila na dedine káblový rozvod a je možné vybrať si z niekoľkých zahraničných vysielačov.
Materská škola bola od roku 1947 v tzv. cirkevnej škole. Táto budova bola jednomiestna s lokálnym vykurovaním v triede. Deti chodili do škôlky len na štyri hodiny. Suchú desiatu si nosili so sebou z domu. I keď už bola vybudovaná školská jedáleň v starom MNV, deti z materskej školy sa v nej nestravovali. V roku 1998 sa materská škola presťahovala na prízemie základnej školy a v materskej škole je celodenná prevádzka a teplá strava.
Dňa 31. januára 1981 bol daný do užívania kultúrny dom z príležitosti 36. výročia oslobodenia našej obce. Kultúrny dom sa staval v akcii „Z“. V kultúrnom dome sa nachádza: sála s javiskom. Krátky čas tu bolo aj kino KRIVÁŇ. V budove je hostinec, hala, ktorá pri svadbách a karoch slúži ako jedáleň. V dolnej polovici budovy sa nachádza obchod potraviny, na vyvýšenom prízemí je poštový úrad. Na poschodí je slávnostná miestnosť, ktorá slúži pri sobášoch a iných slávnostných obradoch. Potom je zasadacia miestnosť, kancelárie obecného úradu a miestnosť pre potreby polície. Na vyvýšenom poschodí sa nachádza miestna ľudová knižnica, ordinácia pre obvodného lekára, ktorý sem prichádza raz týždenne.
Na slávnostnom zahájení otvorenia kultúrneho domu boli prítomný hostia z ONV. Pásku prestrihol predseda ONV pán Kuriatko, ktorý mal potom slávnostný príhovor. Príhovor mal aj vtedajší predseda,. Ján Pravotiak. O kultúrny program sa postaral folklórny súbor Bacúšan a hosťoval tu ľudový súbor Urpín z Banskej Bystrice.
V minulosti nemala obec žiadne kultúrne zariadenie. Do dediny prichádzali „komedianti“, a to s kolotočmi hojdačkami a strelnicami. Občas prišlo i gašparkove bábkové divadlo, ktoré si postavilo na dedine veľký stan pre obecenstvo. Maringotku upravili na javisko, kde hrali rôzne bábkové hry. Občas prišiel do dediny i cirkus, ktorý sa „ Na hrádzi“ dnešnom ihrisku postavil šapito. Prichádzali i jednotlivci s cvičenou opicou, ktorá za určitý poplatok vyťahovala horoskopy.

Tanečné zábavy sa konali po domoch „U Strojku“ u Tŕnika, u Šedivcu a tam, kde to domáci dovolili a mali na to dosť veľkú miestnosť. Obyčajne sa zábava konala v prednej izbe. Niekedy aj na humne. Tancovalo sa pri harmonike. Od roku 1930 mal Bacúch svoju vlastnú kapelu, v ktorej na začiatku hral Števo Kán „Žandár“, Čánik, Jano Ološtiak, Klemo Orovčík. Starodávny tanec bol taký, že mládenci vyskakovali do výšky a kto vyskočil najvyššie bol víťaz. Okolo vyskakujúceho mládenca tancovala dievka, ruky mala v bok, alebo za chrbtom, krútila sa okolo mládenca a všelijako cifrovala nohami. Pred 2. svetovou vojnou bol zakúpený dom od Gendera (dom stojí dodnes uprostred dediny) a bývalú maštaľ občania upravili na kultúrnu miestnosť s javiskom. Tu sa teda konali rôzne schôdze, tanečné zábavy. Prvé nemé kino sa premietalo v škole (1946) . V susednej obci Polomka mali vtedy už kino „Fabova Hoľa“ a tak v nedeľu odpoludnia tam chodila naša mládež.

Ľudové staviteľstvo

Obytné stavby

V minulosti sa stavali domy drevené z okrúhleho nekresaného dreva, neskôr murované z nepálených tehál – váľkov. Dom pozostával z pitvora (kuchyňa), izby a komory. V pitvore bolo otvorené ohnisko „ohjart“ na varenie. V izbe bola veľká pec, do ktorej sa kúrilo dlhými polenami z kuchyne. Okolo pece boli lavice a slúžila aj na pečenie chlaba.
V izbe bol kozub, kde sa kúrilo smolnými trieskami zv. „lúčivá“. Pri takomto svetle ženy priadli a trávili zimné večery. Popri stene boli tiež lavice. Na stenách boli sv. obrazy, maľované taniere a krčiažky. Na povale nad posteľou boli zamontované dve obrúčky, určené pre hojdačku, v ktorej malé deti spávali.
V komore sa držali potraviny a bola tu obyčajne aj jama na zemiaky. Pokračovaním obývacej časti sú bočné staviská tzv. búdy – dreváreň, maštaľ, humno. Chlieviky pre ošípané bývali zvlášť stavané. Kde nemali kurník tam sliepky spávali na pôjde. Pohromade bývalo 3-4-5 rodín spolu. Čo predstavovalo 35-40 ľudí. Každá rodina mala svoj kút. Po požiari 1921 sa každý snažil postaviť svoj vlastný dom.
Pôdorys stavby bol podlhovastého tvaru na šírku jednej miestnosti. Skladal sa z prednej izby, zadnej izby a pitvora, alebo kuchyne. Predná izba je orientovaná do dedinskej cesty. Bývala to vždy najlepšie upravená a zariadená izba. Zadná izba bývala o niečo skromnejšia. Medzi izbami bola kuchyňa, alebo pitvor. Z tejto miestnosti boli jediné dvere z domu na dvor.

Predná izba.

Nachádzala sa v nej širšia posteľ pre manželov. Obyčajne vyrobená u miestneho stolára. Charakteristická bola vysokými záhlavkom pri hlave a nohách. Plochu na ktorej sa spávalo tvoril slamník. Slamník je s plátna ušitý obal, ktorý sa svojim rozmerom rovnal konštrukcii postele, do ktorej sa vkladal. Výplňou bola žitná slama porozkladaná steblami v smere dĺžky postele. Slamník sa zakrýval plátennou plachtou. Pod hlavy sa dával jeden, alebo dva vankúše z husacieho peria. Prikrývalo sa perinou taktiež z husacieho peria. Ďalším zariadením boli drevené kasne – skrine, jedna, obyčajne dve na odkladanie odevov obyvateľov. V skorších obdobiach pojem skriňa bol neznámy a prádlo sa odkladalo do drevených bední s otváracím vekom – truhlica. Iné prádlo sa vešalo na žŕďku umiestnenú pod povalou. Ďalšou súčasťou izby bývala múraná a omietnutá pec, prípadne kachľová pec na kúrenie drevom v zime. Ak v miestnosti bývali dva manželské páry (čo bývalo bežné) a mali deti, v miestnosti boli dve manželské postele. V manželských  posteliach s rodičmi spávali aj mladšie deti. V nevyhnutných prípadoch sa spávalo i tak, že na jednej posteli spávali dve dospelé osoby tak, že boli otočené hlavami jeden z jedného konca postele a druhý z druhého. Spávalo sa aj v kuchyni za pecou na múriku a na lavici. Dlážka bola zhotovená z drevených dosák a pokrytá doma tkanými pokrovcami.
Pitvor – kuchyňa. V strede domu sa nachádzala kuchyňa. Do tejto miestnosti bol vchod z dvora. Vchádzalo sa buď priamo, alebo cez gang – verandu, ktorá hlavne v zime oddeľovala obydlie od vonkajšieho prostredia. Pôvodný názov bol pitvor. Pitvor je miestnosť s hlinenou podlahou a s jedným otvoreným ohnišťom. Otvorené ohnište v dnešnom ponímaní bol vlastne veľký kozub. Oheň sa kládol na ploche cca 1 x 1 meter vo výške 70 – 80 centimetrov nad zemou. Nad ohnišťom bol široký komín, ktorým sa odvádzali spaliny mimo domu. Začínal vo výške cca 2 metre a rozmery mal také, aké malo ohnište a končil nad strechou domu o rozmeroch cca 50 x 50 centimetrov. V niektorých domoch sa tento dymovod končil na úrovni povaly a dym sa ďalej voľne odvádzal cez krov stavby. Na povale sa v zime obyčajne udili výrobky po zakáľačke. Vzhľadom na takúto konštrukciu spaľovacieho priestoru často vznikali požiare, ktoré obec Bacúch navštívili niekoľkokrát. Oheň teda horel voľne v miestnosti. Pripravovali sa na ňom pokrmy v hlinených, neskôr medených a liatinových nádobách. V zimnom období to bývala aj najchladnejšia časť domu. Dôvod je jednoduchý. Teplo unikalo širokým komínom a prirodzený ťah cez tento otvor jednoducho teplo vysal z priestoru pitvora. Ďalším zariadením pitvora boli police na uskladnenie nádob, neskôr to boli almary. Lavička, na ktorej vždy bola vo vedrách čerstvá voda, stôl, lavica a hokerlíky – stoličky. V tejto miestnosti sa odohrával život rodiny. Tu sa riešili problémy, určovala práca pre jednotlivých členov domácnosti na nasledujúci deň a prímali návštevy.

Charakter pitvora sa postupne menil a kuchyňa s drevenou podlahou sa z neho stala až v 20. storočí. Otvorené ohnište nahradil z tehál murovaný šporák – šparhét. Šparhét je uzavreté ohnište o rozmeroch zhruba 1 x 1 meter a menej vo výške cca 70 centimetrov nad zemou. Ohnište je prikryté liatinovými platňami, na ktorých sa varilo. Vedľa ohništia sa nachádza rúra na pečenie, ktorá je ohrievaná dymom. Súčasťou šparhétu bývala i zamúraná nádobka na ohrev vody. V spodnej časti šparhétu bývalo druhé ohnište ,,pekáreň“, bolo omnoho väčšie a pekával sa v ňom chlieb. Ostatné vybavenie kuchyne zostávalo pôvodné. Doplnkom bol dereš – diván, na ktorom sa posedelo, alebo aj spávalo. Kuchyňa sa stala centrom života rodiny. Tu sa deti učili do školy, riešili generačné spory, príjmali návštevy, jedlo sa, pralo, umývalo.

Výskyt podzemných vôd v katastrálnom území je podmienený najmä geologickým podložím. V Nízkych Tatrách a Veporských vrchoch prevládajú metamorfované (premenené) horniny kryštalinika – svory. Vyskytuje sa v nich puklinová priepustnosť, hladina podzemnej vody je prevažne voľná. Bridličnatá textúra metamorfovaných hornín je málo priepustná, obeh a akumulácia podzemných vôd je v nich minimálna. Na tektonických poruchách sa nachádzajú puklinové pramene. Ich výdatnosť je malá, pod 0,5 l.s-1 [43]. Priaznivejšie podmienky pre vznik podzemných vôd sú v granitoidných vyvretých horninách v oblasti Vrchbánskeho grúňa. Majú hlbšie pukliny a zlomové poruchové zóny. Dobrá puklinová priepustnosť umožňuje vytvárať bohatšie zásoby podzemných vôd. Pramene vyvretých hornín sú asi o polovicu výdatnejšie ako pramene metamorfovaných hornín [103] Z tohto dôvodu sa výdatnejšie pramene podzemných vôd vyskytujú v povodí Bacúšskeho potoka. Charakterizované sú ako pramene nízko mineralizované. Prevažujú ióny Ca2+, Mg2+, Na+, K+ a anióny HCO3-, NO3-, Cl- . Na základe uvedenej charakteristiky sa voda klasifikuje ako nevýrazný kalciovo-magnéziový-bikarbonátový typ. Voda sa podľa hodnôt pH zaraďuje medzi vody slabo kyslé.
Asi 1 km severne od obce, pri tajchu, sa nachádza minerálny prameň Boženy Němcovej. Prameň objavil v roku 1813 banský radca Bergráth Herder. Voda v ňom je studená, slabo mineralizovaná, hydrouhličitanovo-chloridová, sodná, uhličitá kyselka, so zvýšeným obsahom kyseliny boritej. Výdatnosť prameňa je v literatúre udávaná na 1,5 l min.-1. Pri meraní v septembri 2003 sme namerali výdatnosť prameňa 0,95 l min-1 , v decembri 2003 1,1 l min-1. Teplota vody je 8,8oC, celková mineralizácia 1907, 61 mg.l-1, CO2 2500 mg.l-1. Podľa Bozalkovej [6] analýzu prameňa prvý raz vykonal P. Kitabel a popísal ju v roku 1829.

Prameň dostal názov po českej spisovateľke Božene Němcovej, ktorá ho niekoľkokrát navštívila v sprievode dr. G. K. Zechentera–Laskomerského. Minerálny prameň bol premenovaný 14. 10. 1962, pri príležitosti 100. výročia narodenia spisovateľky. A ako charakterizovala minerálnu vodu Božena Němcová? ”Voda je velmi dobrá, studená jako led a tak silná, že se oči zalévají, jak ji pohárik vypije, a člověk je potom v stavu klince strávit” . Aj dr. Zechenter-Laskomerský opísal vo svojom diele ”Päťdesiat rokov slovenského života”  bacúšsku minerálnu vodu: ”…keď človek dúškom hodný pohár vychlipne, nuž, voda reže na jazyk a oči slzami zabehnú. Ona občerství, ale viac pitá, zapeká. Večer na prázdny žalúdok asi za sklenicu pitá, pôsobí v noci práve tak, ako nevykysnuté pivo. Pochádza to z veľkého množstva vyvinutého slobodného uhlíka, ktorý sa vyvinuje celou cestou krvobehu a potom ešte v mechúri. Pretože občerství a zapeká, veľmi dobre účinkuje pri slabých na črevá, behačkou trápených, pri bledej nemoci, ale zle slúži plnokrvným, alebo práve na srdce chorým…” Dr. Zechenter-Laskomerský, zaoberajúci sa aj geológiou, vo svojej knihe vyslovil úvahu, že vybudovaním tajchu prišlo k vzostupu hladiny sladkej vody, ktorá prenikla do prameňov minerálnej vody a rozriedila ju…. Podľa Longauera sa minerálna voda plnila a predávala v pečatených fľašiach, opatrených etiketou a analýzou vody.